Ako mladí prichádzajú o svoje ilúzie

Autor: Zdeno Košút | 5.4.2017 o 19:35 | Karma článku: 5,06 | Prečítané:  1226x

  Každý deň ten neustály kolotoč, hľadanie práce, chodenie po pohovoroch, zasielanie životopisov a prezeranie portálov, zaoberajúcimi sa ponukou práce. A tak sa pýtaš, kde sú tie reči profesorov o tom,ako sa uplatníš a čo ťa čaká?  

Moja mamina, je v podstate veľmi múdra žena a vie dokonca predpovedať budúcnosť. Keď som mal takých 16 rokov a svet bol ešte pre mňa jedna veľká šou, do ktorej som plánoval vstúpiť, hneď ako to bude možné, mala ona už vo všetkom jasno. Hovorila mi o tom, že neznáša keď niekoho, koho už dlho nevidela, stretne niekde v meste a on namiesto toho aby sa jej opýtal ako sa máš, alebo čo deti, spýta sa že „Kde robíš ?“. V tej dobe mi to pripadalo zvláštne, ale nejako si to pripúšťať k telu, nemalo zmysel. V súčasnosti, sa situácia krásne zopakovala a ja sa niekedy plný očakávania, spýtam nejakého známeho na ulici: „A kde robíš?“. Odvtedy prešlo už dosť rokov, ktoré už pomaly nestíham počítať. Kamaráti z detstva a spolužiaci pomaly zakladajú rodiny, stavajú domy, tešia sa zo slušnej práce a ja, s časom zabitým na vysokej škole, sa pretĺkam hore dole a len pomaly nachádzam pevnú pôdu pod nohami.

Neviem ako vy, ale ja sa teším a striehnem každým rokom na máj a jún. V tej dobe, mi začnú s pravidelnosťou príchodu jari, vyskakovať na sociálnej sieti upozornenia, ktoré píšu šťastní študenti o tom, že dokončili vysokú školu s nejakým tým zaujímavým titulom pred menom. „Som už pán Bc. !!!“ alebo „Volajte ma magor Mgr...“, „Konečne je to tam: Ing. !!!“ Nie, žeby som sa netešil, viem koľko úsilia musíš vynaložiť, pre tých pár písmen pred menom, ale som aj trocha škodoradostný s pripomienkou, už len nájsť si robotu. A tu nastáva kameň úrazu. Kde pre pána Jána tí všetci kulturológovia, sociálni pracovníci, politológovia, žurnalisti a študenti vedeckých a iných, určite krásnych odborov, budú pracovať? Odpoveď nám bohužiaľ nedá ani úrad práce, ani vedecké skupiny a ani samotná vysoká škola. Myslím, že na túto otázku by nedokázala odpovedať, ani spolupráca ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny, spolu s ministerstvom školstva. Skrátka, mladý človek vyjde do reality, prešpikovaný informáciami zo školy a nadupanými vedomosťami v danom odbore a čaká ho len prázdna pustatina, bez možností využiť ich a všade zatvorené dvere.

Najskôr si optimista a počas školy žiješ vo svojom klame, ktorý v tebe vytvára samotná škola o tom, aký je tvoj odbor plnohodnotný a má všestranné využitie. O praktickom využití, nemáš počas štúdia ani šajnu. Veď priznajme si, že veľká časť študentov chodí na výšku len preto, aby sa vyhli práci a predĺžili si svoje krásne roky bezstarostného užívania si života. A potom po doštudovaní, tvoje prvé kroky vedú na úrad práce. Snažíš sa uplatniť vo svojom odbore, rozposielaš žiadosti do rôznych organizácii, čakáš mesiac, dva... Máš 25 rokov, už by si sa rád usadil, mal vlastné bývanie, stálu prácu a do tridsiatky chcel poriešiť bývanie a prírastok do rodiny. Keď všetky možnosti zlyhajú, skúsiš to po brigádach v hypermarkete, prípadne na absolventskej praxi. Čakáš rok - dva. Pracoval si chvíľu v zahraničí, skúsil si aj Bratislavu, potom chvíľu tam, chvíľu tam. Vyskúšal si si aj podnájom, no nič ti to nedalo a usadiť sa nie a nie. Pomaly máš tridsať, tehotnú priateľku s ktorou sa tlačíš v malom byte s rodičmi a rozmýšľaš, kde je všetko to, čo ti za tie roky ľudia okolo nasľubovali? Zdá sa vám to známe? Takto približne žije, podľa mňa, veľká časť dnešných mladých ľudí.                         

Nechcem obhajovať žiadny režim, ale rád by som sa vrátil v mojom rozprávaní v čase a pozrel sa do dávnych dôb minulých, kedy sa ešte nosili červené šatky a legitimácie KSČ. Pokiaľ si odmyslím mladých disidentov a protispoločenské živly rozvracajúce krajinu, mali mladí, prostí ľudia, svoju budúcnosť istú. Mladomanželská bezúročná pôžička bola samozrejmosťou, novučičký byt si dostal v priebehu pár rokov a hovorím, že teraz, už ťažko budeme bežní ľudia stavať také haciendy za pár korún a „požičaných“ surovín, ako naši rodičia. Prácu si mal istú, pokiaľ si nebolo nejaké stranícke decko, tak si stvrdol vo fabrike , ale to stvrdneš aj teraz, pokiaľ nechceš zdrhnúť do zahraničia, alebo robiť v mekáči a aj tam sa trasieš o robotu. Nikto nemal problém, že sa bojí, že ho vyhodia a že nebude mať čo o mesiac žrať. Keď si niečo so šťastím strýka, čo mal kontakty na strane a pravidelnou dodávkou klobás doštudoval, vedel si, že v tom nájdeš uplatnenie, lebo štát do teba investoval peniaze a financoval ti školu a tak to budeš ďalej robiť.                        

Vráťme sa ale naspäť do reality. Tu i tam, vidím šťastných mladých ľudí na stránkach personálnych agentúr, ktorí vysmiati od ucha k uchu, podpisujú na fotkách pracovnú zmluvu.  Neviem čo sa stalo, ale ja si trhám vlasy pri prezeraní aktuálnej ponuky práce, lebo fakt nie je z čoho vyberať. Napríklad pán premiér, na to našiel svoju odpoveď a tvrdí ľudom, ktorí vkladajú nádeje do úradu práce, že sú leniví a nechce sa im do fabrík, ktoré sem tak krvopotne dotiahol. No je to už raz tak, že posledné vlády, z nášho krásneho Slovenska, spravili fabriku Európy a vybudujme ešte zo desať obrovských fabrík, v ktorých nebude mať kto pracovať! Chyba je v tom, že mladý vysokoškolák, netúži po tom urobiť kariéru niekde vo fabrike pri mašine, na tri či štyri zmeny, za nejakých 500 éčok v čistom. A vidieť to aj na podnikoch, že sú už zúfalé a kým ešte pred pár rokmi mali náročný interný výber, teraz ponúkajú aj ubytovanie zadarmo, dopravu, všemožné príplatky a ľudia stále nereagujú. Novopečený absolvent, hľadá všemožné cesty, než aby svoj život a talent, zabil niekde na zmenách vo fabrike. Buď budú radšej vykladať v obchoďáku za menšiu mzdu, alebo sa uchytia v inom nenáročnom odbore a keď absolútne nič nevyjde, zbalia svojich pár slivák a zdrhnú do zahraničia. A potom sa náš milý pán premiér divý, že kde má tých všetkých odborníkov, do ktorých krvopotne vrazil svoje peniaze, aby doštudovali. No bude to ešte horšie, lebo kapacity nám odchádzajú, nie len do zahraničia, ale aj do dôchodku. Ľudí v aktívnom veku je čoraz menej a tých ktorých by sme mali inšpirovať k práci a vytvoriť im prijateľné podmienky na život, aby pracovali a množili sa v mene spoločnosti, vyháňame do zahraničia a demotivujeme.    

Ono chyba je aj v systéme školstva, ktorý by bol ešte na dlhú debatu a myslím, že tento problém už detailne poznáme. Ale dokedy sa na to budeme nemo prizerať a vrážať naše peniaze do toho, aby vyštudovali mladí ľudia zbytočné odbory a získali zbytočné tituly, to neviem. Nuž ako sme si mladých ľudí vychovali, tak sa teraz správajú.  

V poslednom čase mám taký pocit, že 70 percent ľudí, sú stáli hľadači práce a keď sú aj zamestnaní, hľadajú inú prácu. Vidím to v každej robote, v ktorej som za tie roky bol, že ľudia sú stále nespokojní buď s platmi, vedením, pracovným časom a len nadávajú a vyhrážajú sa odchodom, no majú strach. Potom zmorení a vystresovaní sa vracajú po fajronte domov, samozrejme po tom, ako strávia hodinu v prostriedkoch hromadnej dopravy. A potom zúfalo prezerajú pracovné portáli a podávajú žiadosti a tajne chodia na pohovory. Veď čo ak?

PS: Mimochodom keby ste vedeli o nejakom voľnom fleku, dajte vedieť :-D         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Smer opäť prevalcuje župy a opozícia je v pohode

V jednom sa Josif Vissarionovič Džugašvili nemýlil: kádre rozhodujú o všetkom.


Už ste čítali?